Dnes som bol prevziať oficiálne rozhodnutie. Aj keď sa práce na dome ešte nekončia (a mám obavu, že neskončia nikdy), som rád, že sme to dali. Kus cesty za nami – keď sme v roku 2008 kupovali „pole“ s trávou vyše pása i keď som sa pamätný pondelok 17. júna 2013 pozeral, ako sa bager zahryzol prvýkrát do zeme a začal kopať základy, všetko toto sa mi zdalo veľmi vzdialené. Čas neskutočne letí a ja musím konštatovať, že to boli veľmi namáhavé 2 roky. Najmä záverečná fáza, pri ktorej naozaj záleží na detailoch, ma (i celkom nepríjemným spôsobom) naučila najdôležitejšie pravidlo slovenského stavebníka: Ak chceš mať niečo urobené poriadne, tak si to sprav sám! Mohol by som tu písať všetky historky a príbehy, čo všetko kto dodrbal a zle zrobil, ale kašlať na to. V živote sú aj dôležitejšie veci ako poškriabaná parapetná doska a na tie sa chcem teraz viac sústrediť. Vitajte v Záhorskej Bystrici!
Posledný (fulltime) deň našej dovolenky vo Vysokých Tatrách. Kam nás turistická značka zavedie dnes? Ja som hlasoval za poriadnu finálnu turistiku, veď dožvie kedy najbližšie ešte budeme mať takúto príležitosť (a dobré zdravie). Kolená síce cítim, ale návleky a turistické palice mi celkom pomáhajú, tak si trúfam. Dokonca aj predpovede hlásili, že bude pekné počasie – iba poobede zvýšená oblačnosť, avšak bez dažďa. Po preštudovaní mapy a nejakých blogov a mojom prehováraní padlo teda rozhodnutie pre Kriváň (2495 m.n.m.).
Vyrážali sme relatívne neskoro, lebo sme sa ešte ráno dohadovali kam pôjdeme. Neskoro vzhľadom na to, že na Kriváň je to poriadna štreka – celkovo nejakých 7 hodín čistého času (hore-dole).
Pohľad na Kriváň od hlavnej cesty (parkoviska) Tri studničky. Až tam hore ideme? To vážne!?
Po nudnom a dlhom šlapaní sme dorazili na Rázcestie v Krivánskom sedle (2120mnm). Zatiaľ pohoda, síce stále do kopca, ale po širokom chodníku – turisticky nenáročný terén.
Selfie v Rázcestí v Krivánskom žľabe.Výhľad z Rázcestie v Krivánskom žľabe. Tá čiara na pravej strane je chodník po ktorom sme prišli hore.
Potom však nastali menšie komplikácie. Žľab je predsa len o čosik náročnejší, je potrebné trochu liezť a predierať sa cez štrbiny. Zároveň sa nám nejak strácala turistická značka, v kombinácii s turistami rozlezenými po celej šírke kopca bolo náročné držať ideálnu trasu. Nejako sme to však aj s detiskami zvládli a mohli sme pokračovať hore po hrebeni.
Druhé, väčšie problémy nastali za Malým Kriváňom. Tu už bol terén naozaj náročný, šikmé platne sa striedajú so štrkovou šutorinou, všetko v strmom kopci. Stačí jeden chybný krok a človek letí dole po riti aj niekoľko desiatok metrov. Naša celková únava a najmä množstvo ľudí, ktoré sa tade mlelo znemožňovalo normálne pokračovanie v trase. Celkovo sme vystihli asi blbý čas – tí lepší turisti už boli o takomto čase dole a kopec bol posiaty „tiežturistami“, ktorí viseli po skalách, nevedeli sa pohnúť, blokovali chodníky alebo, a čo je horšie, spúšťali neopatrným chodením po nesprávnych stopách kamene na tých dole! S jedným deckom by som si na to ešte trúfol, ale tlačiť jedno decko pred sebou, druhé ťahať za ruku a ešte počúvať manželku, že prečo jej nepomôžem, to už bolo dosť aj na mňa :-).
Rodinná rada teda rozhodla, že radšej ako skončiť vo večerných správa na TV JOJ je čestne priznať porážku a vyslať hore iba jedného zástupcu za rodinu (teda mňa). Odprevadil som ich o kúsok nižšie, kde už bol chodník v pohode, a vybehol to hore sám. Na jednej strane je to škoda, pretože sa vrátili iba cca 50 výškových metrov pred vrcholom, na strane druhej – radšej takto ako sa niekde dolámať alebo priviesť decku úplný odpor k turistike. Na kopci som presne takýchto stretal – decko visí v strede kopca, hystericky ziape, je zo strachu celé v kŕči a nevie sa pohnúť ani dole ani hore. Otecko naňho ziape rovnako hystericky kam má ísť a snaží sa ho nejako odblokovať. A okolo 10 ľudí nervózne vyčkáva, lebo upchali jediný ako – tak schodný chodník hore.
Takže na záver moja finálka a potom pár výhľadov. Kochajce se!
Dal to aj Štúr, dal som to aj ja. Len tí štúrovci tam aj vajatali, čo stále neviem čo je. Takže ja som nevajatal, respektíve nie vedome. No dobre mi tam bolo!
Cesta dole relatívne v pohode. Aj keď nám to celé trvalo nie 7 hodín ale skoro 11 (s prestávkami na vajatanie), nevadí. Sme radi, že sme to celé dali a zišli dole celí a v poriadku. Až na to, že kolená mám úplne, ale úplne v riti!
Dnešný výlet na Téryho chatu, najvyššie položenú chatu s celoročnou prevádzkou vo Vysokých Tatrách (2015mnm), sa skvele vydaril. Perfektné počasie ako stvorené na turistiku – vôbec nepršalo, iba hore trochu fúkalo. A hore nádherné výhľady. Cestou sme našli 3 kešky, ma ale trochu prekvapilo, že žiadne keška nie je priamo hore pri chate.
Pri chate sme si trochu oddýchli, povyvaľovali sa na kameňoch a tak. Tentokrát sme služby miestneho cateringu nevyužili, po skúsenostiach z minulej návštevy, kedy som pregrcal celú noc, som nenašiel odvahu.
Cesta dole? Nuž, začínam cítiť kolená. A to poriadne. Dúfam, že ešte jeden deň a záverečnú túru vydržím!
Dnes sme dali turistiku: z Bielej vody na chatu pri Zelenom plese, naspäť okolo Trojrohého a Veľkého bieleho plesa. Trasa celkom nenáročná, miestami až chvíľu nudná. A celkom dosť veľa turistov (v porovnaní zo včerajším výstupom na Zbojnícku chatu určite).
Mierne sme podcenili počasie, lebo ráno sa zdalo, že ako super fajne teplo bude, tak sme na poslednú chvíľu vyhádzali z batoha pršiplášte a mikiny. No chyba, chyba, hory sú zradné. Pršať našťastie nezačalo, aj keď sa chvíľami zdalo, že už-už začne. No tam hore bola dosť kosa 🙁
A už moje typické „chatové“ selfie – tentokrát selfie s chatou pri Zelenom plese
Celkovo mi dnešný výlet nebol až tak veľmi sympatický. A nielen kvôli tej zime. Parkovisko dole pri ceste za 6€. Parkovali sme preto kúsok ďalej iba tak na kraji cesty (nie však v odstavnom pruhu, ale na mieste, kde bol pri ceste vysypaný štrk). Hore sa valili húfy turistov, dokonca aj cyklistov sme stretli. Široký chodník, taká nuda. No a samotná chata? Predražená jak šlak (a napriek tomu natrieskaná).
Zelené pleso – hory v oblakoch, či hmle či čo to tam bolo. Jednoducho vrcholce sme ani nevideli.
PS: Začíname mať toho chodenia dosť. Asi sme si predsa len mali spraviť v pondelok oddychový deň, nie takto zostra každý deň šlapať! A večer ešte do bazéna? Aspoň, že tam sú tie vodné masážne trysky na boľavé nožičky.
Včera malo pršať trochu a nepršalo skoro vôbec. Takže keď dnes malo pršať veľa, bude pršať iba trochu. To je logické, nie? No a keďže sme si to takto pekne zdôvodnili, ráno hneď po raňajkách sme sa vypravili na turistiku – dnes cieľ Zbojnícka chata.
A skutočne – pršalo iba málo, najmä cestou späť sme však trochu zmokli. Avšak bola hmla, takže dnes sa žiadne výhľady nekonali. Dokonca aj samotnú Zbojnícku chatu sme zazreli až keď sme ku nej skoro úplne prišli, takže ani poriadne nevieme, kde vlastne je a ako to okolo nej vyzerá 🙂
Najlepšia fotka Zbojníckej chaty (myslím z diaľky) aká sa mi podarila. Takto nejako sme ju videli, keď sme sa k nej blížili.Moje selfie s chatou – bol som tam!Kokso, keby som bol vedel, že tam chodí autobus, mohli sme sa zviesť a nie sa tam 3 hodiny peši trepať! 😉Niečo na zohriatie. Teda okrem šošovicovej polievky, ktorá tiež dobre padla.Cestou späť sa to trochu potrhalo, takže sme sa nestačili diviť okolo akých vecí sme išli smerom hore. Napríklad tuhľa nejaké pleso.
