Za všetko môže naše mini Tesco. Cestou z práce sme sa zastavili kúpiť nejaké pečivo, no už nemali ani rožky ani žemle. Musel som kúpiť chleba. Nekrájaný. Reku veď v pohode, nakrájam si ho doma sám. Zobral som na to najväčší nožík, úplne nový z Lidla, ešte nepoužitý. Išlo to s ním celkom dobre, teda až do okamihu, keď som prišiel ku kraju chleba, kde sa gulatí. Nôž sa mi po kôrke šmykol a j*b s ním cez prst. Odfajčil som si kus bruška ukazováka a ešte aj do prostredníka zarezal.

Krvy jak z prasaťa, plné umývadlo. „Kurva, mňa drbne z toho!“ Na moje šťavnaté nadávky dobehla Aďa. „Nechceš si sadnúť!?“ pýta sa ma. Hodím na ňu jeden pohľad a hovorím: „Radšej si hneď sadni ty, nepotrebujem tu teraz riešiť ešte aj teba!“ Celá bledá sa teda posadila na zem, kým ja som sa pokúšal zastaviť krvácajúci prst. Bruško som si našťastie celé neodrezal, tak som ho pritlačil späť, hádam sa ešte prirastie.

Aďu potom skoro vystrelo ešte jeden krát – vtedy, keď začala postupne objavovať všetky krvavé stopy, čo som kde zanechal 🙂 Krv na stole, na podlahe, fľak krvi na stene, na kuchynskej utierke, … Hotové domáce jatky. No to máte tak, keď je niekto šikovný!

Stále nám nejde internet. Mysleli sme, že to má súvis s piatkovým požiarom v dome, ale zdá sa, že ani nie. Investigatívnym vyšetrovaním u Ivany a Dada som sa dopátral k info, že internet vlastne nešiel už poobede keď prišli zo školy a horelo až po 16stej. Tak som volal do UPC. A musím vám povedať, spite kľudne. Nič sa nemení. UPC má stále najhorší zákaznícky servis na Slovensku, ak nie rovno na svete!

Tak arogantných keketov som už dávno nestretol (nepočul). Technik má čas najbližšie vo štvrtok 15:45 (nikto zodpovedný nevie byť doma), alebo potom až o týždeň v pondelok. Keď som protestoval, že ten internet nejde už 3 dni a máme byť bez neho ďalší týždeň, ešte to zvalili na mňa, že je to moja chyba, mal som zavolať skôr! No dobre, výpoveď už máte na stole 2 mesiace, ani ma nenapadne nového majiteľa prehovárať, aby si vás nechal. Nikdy viac! Skrachujte sráči!

Dnes podvečer som navštívil najprv Daňový úrad a potom UPC, bo sú tesne vedľa seba. A aký je rozdiel v prístupe ku „zákazníkovi“ medzi štátnou inštitúciou a spomínanou súkromnou firmou? Samozrejme, zjavný.

Na daňovom bola mrťa ľudí. Tak ako každý rok otvorili zasadačku, kde nahnali 20 pracovníkov prijímať vypísané formuláre. Poradenstvo je v iných dverách, takže tí čo sa nepotrebujú radiť, ale chcú iba odovzdať, nemusia čakať. Dĺžka pobytu na úrade < 5 minút, aj napriek tomu, že predo mnou bolo cca 10 nešťastníkov.

Na UPC tiež mrťa ľudí – blíži sa koniec mesiaca a tak všetci podávajú výpovede, robia zmeny, prípadne prišli odovzdať zariadenie. (Počet rušičov bolo hádam 3x viac ako záujemcov o služby – prečo ani?) Strávený čas – skoro hodina s poradovým číslom v ruke. Slečna za okienkom sa ma najprv pokúšala presvedčiť, že to nemám rušiť a ja som jej opakovane vysvetľoval, že tam už bývať nebudeme a že tým pádom to ruším a že ma nezaujíma aký internet (a kedy vôbec) si objedná nový majiteľ. Ja viem, má to v popise práce. Táto „prozákaznícka“ firma – u mňa nikdy viac.

Projektový manažér dnes slávnostne zahájil etapu sťahovania. Od 1.9.2015 nemáme na byte internet, čo je dosť dobrý dôvod, aby sme tam už vtedy neboli 🙂