Archív značiek: celé zle

Dvojitý zásah

Za všetko môže naše mini Tesco. Cestou z práce sme sa zastavili kúpiť nejaké pečivo, no už nemali ani rožky ani žemle. Musel som kúpiť chleba. Nekrájaný. Reku veď v pohode, nakrájam si ho doma sám. Zobral som na to najväčší nožík, úplne nový z Lidla, ešte nepoužitý. Išlo to s ním celkom dobre, teda až do okamihu, keď som prišiel ku kraju chleba, kde sa gulatí. Nôž sa mi po kôrke šmykol a j*b s ním cez prst. Odfajčil som si kus bruška ukazováka a ešte aj do prostredníka zarezal.

Krvy jak z prasaťa, plné umývadlo. „Kurva, mňa drbne z toho!“ Na moje šťavnaté nadávky dobehla Aďa. „Nechceš si sadnúť!?“ pýta sa ma. Hodím na ňu jeden pohľad a hovorím: „Radšej si hneď sadni ty, nepotrebujem tu teraz riešiť ešte aj teba!“ Celá bledá sa teda posadila na zem, kým ja som sa pokúšal zastaviť krvácajúci prst. Bruško som si našťastie celé neodrezal, tak som ho pritlačil späť, hádam sa ešte prirastie.

Aďu potom skoro vystrelo ešte jeden krát – vtedy, keď začala postupne objavovať všetky krvavé stopy, čo som kde zanechal 🙂 Krv na stole, na podlahe, fľak krvi na stene, na kuchynskej utierke, … Hotové domáce jatky. No to máte tak, keď je niekto šikovný!

Porezaný prst

Červený most

Dnes krátko o úspechoch slovenského zdravotníctva. Ale najprv ranná (5:25) fotka Červeného mosta – železničný most cestou na železnú studničku.

Červený most

Pýtate sa, čo som robil tak skoro ráno na Železnej studničke? Vari som si len nebol zabehať? Nuž, práve naopak. Už asi mesiac (od toho nešťastného maľovania) ma bolia kolená. Raz ľavé, teraz zase pravé. Nie je to príšerná bolesť, že by som nemohol chodiť, ale „cítim“ ho. A tak som sa vybral k ortopédovi. Po skúsenostiach z konca zimy som vedel, že treba dojsť skoro ráno. No na moje prekvapenie, o 5:30 stála pred budovou nemocnice kopa dôchodcov. „Idete k ortopédovi? Ste 14. v poradí,“ oznámila mi jedna pani. „Veď ale berie len 10, nie?“ čudujem sa.

Keď som tam chodil minule, toľko ľudí tam zase nebolo. Okolo piatej sme tam boli tak traja, väčšina sa trúsila medzi 6 – 7. Dôchodcovia asi viac makajú na záhradkách, tak ich viac bolia kosti. Respektíve keď je už vonku skorej vidno, nechce sa im spať.

No a tak si to predstavte, stačilo iba prísť do areálu nemocnice a hneď som bol vyliečený. To máme skvelé zdravotníctvo, nie? Čakať od pol šiestej do dvanástej aby mi doktor povedal, že ma aj tak nevezme, to sa mi veru nechce. Tak som to rovno vzdal.

Čo teda robiť o pol šiestej ráno? Mohol som ísť do práce, ale nakoniec som sa rozhodol, že spríjemním ráno rodinke. Zastavil som sa v Tescu, kúpil čerstvé pečivo a spravil doma krajší budíček 🙂 Problém s kolenom mi to síce nevyriešilo, ale aspoň mám lepší pocit.

Nejde nám internet

Stále nám nejde internet. Mysleli sme, že to má súvis s piatkovým požiarom v dome, ale zdá sa, že ani nie. Investigatívnym vyšetrovaním u Ivany a Dada som sa dopátral k info, že internet vlastne nešiel už poobede keď prišli zo školy a horelo až po 16stej. Tak som volal do UPC. A musím vám povedať, spite kľudne. Nič sa nemení. UPC má stále najhorší zákaznícky servis na Slovensku, ak nie rovno na svete!

Tak arogantných keketov som už dávno nestretol (nepočul). Technik má čas najbližšie vo štvrtok 15:45 (nikto zodpovedný nevie byť doma), alebo potom až o týždeň v pondelok. Keď som protestoval, že ten internet nejde už 3 dni a máme byť bez neho ďalší týždeň, ešte to zvalili na mňa, že je to moja chyba, mal som zavolať skôr! No dobre, výpoveď už máte na stole 2 mesiace, ani ma nenapadne nového majiteľa prehovárať, aby si vás nechal. Nikdy viac! Skrachujte sráči!

Nájdi rozdiel

Dnes podvečer som navštívil najprv Daňový úrad a potom UPC, bo sú tesne vedľa seba. A aký je rozdiel v prístupe ku „zákazníkovi“ medzi štátnou inštitúciou a spomínanou súkromnou firmou? Samozrejme, zjavný.

Daňový úrad

UPC

Na daňovom bola mrťa ľudí. Tak ako každý rok otvorili zasadačku, kde nahnali 20 pracovníkov prijímať vypísané formuláre. Poradenstvo je v iných dverách, takže tí čo sa nepotrebujú radiť, ale chcú iba odovzdať, nemusia čakať. Dĺžka pobytu na úrade < 5 minút, aj napriek tomu, že predo mnou bolo cca 10 nešťastníkov.

Na UPC tiež mrťa ľudí – blíži sa koniec mesiaca a tak všetci podávajú výpovede, robia zmeny, prípadne prišli odovzdať zariadenie. (Počet rušičov bolo hádam 3x viac ako záujemcov o služby – prečo ani?) Strávený čas – skoro hodina s poradovým číslom v ruke. Slečna za okienkom sa ma najprv pokúšala presvedčiť, že to nemám rušiť a ja som jej opakovane vysvetľoval, že tam už bývať nebudeme a že tým pádom to ruším a že ma nezaujíma aký internet (a kedy vôbec) si objedná nový majiteľ. Ja viem, má to v popise práce. Táto „prozákaznícka“ firma – u mňa nikdy viac.

Projektový manažér dnes slávnostne zahájil etapu sťahovania. Od 1.9.2015 nemáme na byte internet, čo je dosť dobrý dôvod, aby sme tam už vtedy neboli 🙂

Kto nemôže spať

Kto nemôže spať ide relaxovať do čakárne ortopéda. Budíček o 4:00, auto som zaparkoval na Železnej studničke a o 4:55 som bol už v čakárni – ako druhý v poradí! Spolu so mnou tam došla aj jedna pani, t.j. číslo 3 v zozname na dverách. Všade ticho a tma, len párik dôchodcov tam čakali už od 4:30.

Vitajte na Slovensku: berie iba 10 ľudí, zoznam sa zaplní dávno pred otvorením ambulancie. Ak chcete mať istotu, že sa dostanete na rad, treba si privstať. Alebo sa objednať na presný čas – minulý týždeň mi ponúkli termín na september. No nekúp to! Doktor prišiel o 7:45, dnu som šiel ako štvrtý o 8:30. Efektívne strávené ráno – prečo čakať u lekára počas pracovného dňa, keď si to človek môže odsedieť v noci?

Ujo doktor ma poslal na röntgen, no výsledok si pozrie až o týždeň (teda aj napriek tomu, že snímku som vybavil za 15 minút a on ho má v počítači okamžite). Zato mi predpísal 3 rôzne lieky, z toho dva čisté analgetiká proti bolesti. Keď to videla teta v lekárni, sa chytala za hlavu, že či mám také strašné bolesti, lebo také lieky a množstvá sa predpisujú starým dedkom, čo sú už beznádejné prípady. Tak neviem, mám to vôbec jesť? Vylosoval som si teda jedny, ktoré by mali mať aj protizápalové účinky, to bude môj favorit na tento týždeň.

Vojenská nemocnica

Poobede som bol ešte u nefrologičky. Tam nie je potrebný žiadny poradovník, v ambulancii síce hrča ľudí, ale celkom to odsýpalo. Možno aj preto, že doktorka len papieruje, t.j. buď objednáva na odbery alebo vyhodnocuje laboratórne výsledky.

Funny story z čakárne – prišla mladá slečna a opýtala do pléna: „Čakáte k nefrologičke alebo ku gynekológovi? Kto je tu posledný?“

Otázku si zobral za svoju chalan, čo bol asi posledný a nejak mal pocit, že sa to teda pýta jeho a hovorí jej: „Ja som posledný k nefrologičke, no k tomu gynekológovi dnes asi nejdem.“

V čakárni výbuch smiechu, slečna mierne červená sa usadila do rohu čakárne. Nabudúce si rozmyslí, či sa jej oplatí vyzvedať :-).