V nedeľu som bol v Kremnici pomôcť našim. Cestou späť som si uvedomil, že som vlastne za celý víkend ani jednu fotku nezrobil. Tak som aspoň jednu po ceste strelil. Kdesi pri Nitre. Naživo to však vyzeralo o dosť lepšie 🙁

Kniha jázd domáceho taxikára:

• 16:30 z roboty domov
• 17:30 po Lenku do Dúbravky a späť
• 18:00 zaviesť Aďu na večierok do mesta a späť
• 2:00 po Aďu z večierka a späť
• 6:15 odviesť Lenku na letisko do Viedne a späť
• 9:00 do Stupavy do stavebnín aj späť

Ako milujem keď spím 2,5 hodiny, potom treba vstať a ísť niekam autom, potom si ľahnem, zase spím 2,5 hodiny a zase mám vstať a ísť niekam autom. Asi už starnem, ale rozbitý som z toho ako po opici.

Ráno skorý budíček, pobaliť zabudnuté veci, pohádať sa s manželkou – to proste k tej nervozite z odchodu patrí. A hurá všetci do auta, ide sa na rodinný výlet! Super, máme meškanie iba 45 minút, to hádam doženieme niekde cestou, a ak nie, nevadí, hádam stíhame. Posledný pohľad na dom cez spätné zrkadlo, otočím kľúčikom, motor spravím hu-hu a všetko zhasne. K*rwa, baterka je v riti! Vonku -7°C, niet sa čomu čudovať, už posledné dva dni ledva točila. Som ale myslel, že to ešte dá… 🙁

Čo teraz? – hovorím si. Volať asistenčnú službu? To môže trvať aj 2-3 hodiny kým niekto príde. Sedem hodín ráno, všade okolo tma. No nič, volám susedovi, reku nemáš štartovacie káble? Nuž, nemá. Ale keď som ho už takto v nedeľu zobudil, dobrá duša to veru je, odviezol ma na najbližšiu benzinku. Tam sme káble kúpili, auto potom hneď naštartovali a ide sa. Meškanie 1:45, to už nedobehnem… Ale radšej neskoro ako nikdy.