Ma asi šlahne! Toto všetko mám zase ja odnosiť do domu!? Minulý týždeň to boli 2 palety parkiet, dnes zase obklady a dlažby do kúpeľne. Avšak sme radi, že konečne po 3 mesiacoch čakania dorazili. Lebo záložný plán síce nejaký bol, t.j. vybrať nejaké iné, ale už toto bol náš druhý pokus, takže e-e, radšej sme počkali.
Aj keď Poliaci zase nesklamali – dali nám tam dva rôzne druhy šarže. Ma asi picne z toho, ak tam bude vidno medzi nimi rozdiel. Čo už na to povedať, poľskí k*k*ti sú to.
Ďalší blog príspevok zo série „áno, aj za toto ma platia“. Dnes som sa v práci zúčastnil, ako externí „hosť“ nášho marketingu, aktivity s názvom LEGO Serious Play. Za posledné týždne druhá podobne orientovaná haluška – spomínate na Marshmallow Challenge? Tak dnes sme za pomoci Lega modelovali „typického zákazníka SPP“.
Lego slúži ako nástroj na pomoc pri vyjadrovaní myšlienok. Môžete postaviť hocičo na danú tému, ide o to, aby ste to potom dokázali vyjadriť slovami, čo ste tým chceli povedať. Samozrejme, počet aj množstvo kociek je obmedzený, ale funguje to rovnako ako keď sa hrajú deti – „toto je akože telka a tuto má akože knihu a varechu, lebo je to žena v domácnosti“ a pod. A stavia si povinne každý účastník workshopu, čiže nikto sa neulieva a nie je iba prísediaci na nejakom meetingu.
Dnes (konečne) dorazila zásielka z MixIt – vlastné mixované müsli. „Kedy to už príde, kedy to už bude?“ pýtali sa ma tento týždeň každý deň kolegovia – keďže organizujem hromadné nakupovanie, aby sme mali dopravu zadarmo. Dnes sa mi to všetko zbehlo v kancli na stole. Asi si tu otvorím nové odberné miesto. Možno dostanem menšiu províziu, alebo aspoň jedno sušené ovocie do mixu zadarmo 🙂
Keď nejde o zlaté trenky, nejde o nič! Na školskom futbalovom turnaji Dávidova trieda 3.A s prehľadom vyhrala oba zápasy a stala sa víťazom vo svojej kategórii. Radosť preveliká!
Dnes krátko o úspechoch slovenského zdravotníctva. Ale najprv ranná (5:25) fotka Červeného mosta – železničný most cestou na železnú studničku.
Pýtate sa, čo som robil tak skoro ráno na Železnej studničke? Vari som si len nebol zabehať? Nuž, práve naopak. Už asi mesiac (od toho nešťastného maľovania) ma bolia kolená. Raz ľavé, teraz zase pravé. Nie je to príšerná bolesť, že by som nemohol chodiť, ale „cítim“ ho. A tak som sa vybral k ortopédovi. Po skúsenostiach z konca zimy som vedel, že treba dojsť skoro ráno. No na moje prekvapenie, o 5:30 stála pred budovou nemocnice kopa dôchodcov. „Idete k ortopédovi? Ste 14. v poradí,“ oznámila mi jedna pani. „Veď ale berie len 10, nie?“ čudujem sa.
Keď som tam chodil minule, toľko ľudí tam zase nebolo. Okolo piatej sme tam boli tak traja, väčšina sa trúsila medzi 6 – 7. Dôchodcovia asi viac makajú na záhradkách, tak ich viac bolia kosti. Respektíve keď je už vonku skorej vidno, nechce sa im spať.
No a tak si to predstavte, stačilo iba prísť do areálu nemocnice a hneď som bol vyliečený. To máme skvelé zdravotníctvo, nie? Čakať od pol šiestej do dvanástej aby mi doktor povedal, že ma aj tak nevezme, to sa mi veru nechce. Tak som to rovno vzdal.
Čo teda robiť o pol šiestej ráno? Mohol som ísť do práce, ale nakoniec som sa rozhodol, že spríjemním ráno rodinke. Zastavil som sa v Tescu, kúpil čerstvé pečivo a spravil doma krajší budíček 🙂 Problém s kolenom mi to síce nevyriešilo, ale aspoň mám lepší pocit.